Historical genesis of the development of the legislation of individual circumstances excluding unlawfulness of an act

Anotácia: Článok sa zameriava na tému historického vývoja úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť na území Slovenska. Teda konkrétne akým historickým vývojom prešli okolnosti vylučujúce protiprávnosť a takisto akým spôsobom boli postupne začlenené do platného československého a potom aj slovenského právneho poriadku. Čitateľa článok sprevádza počiatkami zakomponovania týchto trestnoprávnych inštitútov začiatkom 19. storočia v uhorskom trestnom zákonníku. Následne popisuje aj zmeny, ktoré nastali v právnej úprave súvisiacou s danou problematikou po vzniku Československa a takisto približuje proces, ktorý viedol k platnej právnej úprave okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v právnom poriadku samostatnej Slovenskej republiky. V záverečnej časti článku autor taktiež čiastočne čitateľa oboznamuje s platnou právnou úpravou okolností vylučujúcich protiprávnosť.
Kľúčové slová: trestný čin, okolnosti vylučujúce protiprávnosť, nutná obrana, krajná núdza, oprávnené použitie zbrane, dovolené riziko, súhlas poškodeného, plnenie úlohy agenta, výkon práva a povinnosti

Annotation: The article focuses on the topic of the historical development of the legislation of circumstances excluding unlawulness of an Act in Slovakia. Thus, specifically what historical development the circumstances excluding unlawulness of an Act went through and also how they were gradually incorporated into the valid Czechoslovak and then also the Slovak legislation. The article walks the reader through the beginnings of the incorporation of these criminal law institutes at the beginning of the 19th century into the Hungarian Criminal Code. Subsequently, it also describes the changes that occurred in the legislation related to the issue after the establishment of Czechoslovakia and also describes the process that led to the current legislation of circumstances excluding unlawulness of an Act in the legislation of the independent Slovak Republic. In the final part of the article, the author also states the valid legislation of the circumstances excluding unlawfulness of an Act.
Keywords: offense, necessary defense, extreme emergency, legitimate use of weapon, allowed risk, consent of a victim, the role of an agent, exercise of rights and obligations

Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2020)

ÚVOD

Ústava Slovenskej republiky predstavuje základný zákon štátu, ktorý zakotvuje práva a povinnosti občanov. Všetkým občanom priznáva právo na život, osobnú slobodu či ochranu zdravia. Rovnako tak oprávnené záujmy na slobode slova, prejavu a ostatné tam zakotvené práva musia byť garantované a zachovávané. Aj ostatné zákony volajú po dodržiavaní a zachovávaní týchto práv. Trestná činnosť, ktorá predstavuje nechcenú súčasť spoločnosti však tieto práva občanom berie, ohrozuje a poškodzuje ich. Úlohou štátu je chrániť občanov pred porušovaním práv prostredníctvom na to príslušných orgánov. Na zachovanie práv občanov je v niektorých prípadoch nevyhnutné aktívne vystúpiť na ich ochranu. Nikto nemôže zakázať občanom brániť sa proti bezpráviu a bezohľadnému zasahovaniu do ich chránených záujmov. Z toho dôvodu právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje ustanovenia zhrnuté pod názvom Okolnosti vylučujúce protiprávnosť. Práve historickej genéze uvedených trestnoprávnych inštitútov na našom území sa venoval tento článok.

Cieľom článku bolo najmä čitateľovi priblížiť akým historickým vývojom prešli okolnosti vylučujúce protiprávnosť a takisto akým spôsobom boli postupne začlenené do platného československého a potom aj slovenského právneho poriadku. K naplneniu tohto cieľa bola prispôsobená aj štruktúra článku a predovšetkým obsah jeho jednotlivých častí.

Jedným z najdôležitejších aspektov nacionálnej integrity každého národa je jeho história. A práve história nám slúži na poučenie sa z chýb minulých. Uvedené je jedným z dôvodov prečo sa tento článok zaoberá už spomínanou témou historického vývoja úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť na území Slovenska, začínajúc už koncom 19. storočia, kedy sa na našom území formovali základy moderného trestného práva.

Všeobecne o vývoji okolností vylučujúcich protiprávnosť činu

Právna úprava vývoja okolností vylučujúcich protiprávnosť prešla pomerne dlhým vývojom. Z hľadiska skúmania tejto problematiky je teda viac než potrebné vedieť, akým historickým vývojom prešli okolnosti vylučujúce protiprávnosť a takisto akým spôsobom boli postupne začlenené do platného československého a potom aj slovenského právneho poriadku.

Ustanovenia štvrtého dielu I. hlavy všeobecnej časti Trestného zákona upravujú okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Celkom možno hovoriť o siedmich takýchto okolnostiach. Aj predchádzajúci Trestný zákon z roku 1961, platný na území Slovenskej republiky, ku koncu svojej účinnosti upravoval všetky spomínané okolnosti a to s jednou jedinou výnimkou. Tou je dovolené riziko. Pri niektorých okolnostiach však došlo k spresneniu podmienok ich uplatňovania. Takým príkladom je nutná obrana, ktorá z praktického hľadiska v rozhodovacej činnosti vyvolávala najväčšie problémy. Práve pri tejto okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu totiž došlo k najvýznamnejšiemu spresneniu a rozšíreniu podmienok jej uplatnenia. Do jej definície bola zahrnutá aj problematika omylu tak, aby tento automaticky nevylučoval použitie nutnej obrany. Za nutnú obranu sa považuje aj konanie v silnom rozrušení spôsobené útokom, hlavne v dôsledku zmätku, strachu či zľaknutia. Zásada proporcionality vyjadrená tým, že obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku, bola zachovaná, avšak zákon presnejšie vyjadruje, z čoho pri jej posudzovaní je potrebné vychádzať (spôsob, miesto a čas útoku, okolnosti týkajúce sa osoby útočníka, ako aj obrancu). Zásada proporcionality v prípade krajnej núdze sa upravila takým spôsobom, že spôsobený následok nesmie byť zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil.¹

Novou okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, predtým zákonom neupravenou, je teda už spomínané dovolené riziko. Zavedeniu tejto okolnosti sa odborná ale aj laická verejnosť domáhala už niekoľko rokov. K tomuto kroku sa však zákonodarca na Slovensku odhodlal až v rámci neskoršej úpravy Trestného zákona. Miera pôsobnosti dovoleného rizika ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť trestného činu v Trestnom zákone sa však týka iba činov alebo činností v oblasti výroby a výskumu.

Obdobie do roku 1961

Počiatky moderného trestného na našom území možno datovať do druhej polovice až konca devätnásteho storočia. V Uhorsku trvali pokusy o kodifikáciu trestného práva veľmi dlho. Už v roku 1878 bol však s pôsobnosťou pre územie celého Uhorska prijatý na tie časy veľmi moderný a pokrokový trestný zákonník. Nadväzoval predovšetkým na moderné, nemecké zákonodarstvo a takisto na idey osvietenstva. Zákon mal pomenovanie Trestný zákonník o zločinoch a prečinoch. Na území Slovenska bol tento zákon účinný až do roku 1950. V TZ z roku 1878 boli okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu pomenované ako dôvody vylučujúce protiprávnosť. Priamo v ňom boli definované a upravované krajná núdza, neodolateľné donútenie a takisto oprávnená obrana. Jeho neúplné znenie zostalo v platnosti aj vznikom Československej republiky. Uhorský Trestný zákonník sa však uplatňoval len na území vtedajšieho Slovenska a Podkarpatskej Rusi. ²

Okolnosti vylučujúce protiprávnosť v uhorskom Trestnom zákone sa teda označovali ako dôvody vylučujúce protiprávnosť. Boli vymedzené pod spoločným názvom v VII. Hlave I. dielu „dôvody vylučujúce protiprávnosť alebo zmierňujúce trestnosť“. Išlo o tieto dôvody:

• bezvedomie a duševná porucha upravená v § 76 uhorského Trestného zákona,
• neodolateľné donútenie upravené v § 77 uhorského Trestného zákona,
• oprávnená obrana upravená v § 78 uhorského Trestného zákona,
• krajná núdza upravená v § 80 uhorského Trestného zákona.

Vo vtedajšej právnej praxi a teórii sa však používali aj ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť. Konkrétne išlo o riadny výkon povinností stanovených zákonom prípadne povolaním, riadny výkon sociálnej povinnosti alebo sociálneho oprávnenia, súhlas poškodeného, dovolená svojpomoc, pravdivé oznámenie verejných spisov a verejného konania, poškodzovanie verejných statkov a právo kárne.³

Neodolateľné donútenie bolo definované tak, že „čin sa nemôže pričítať, ak bol páchateľ k nemu donútený neodolateľnou mocou alebo takou hrozbou, ktorá priamo ohrozovala život alebo telesnú neporušenosť jeho alebo jeho príslušníkov a nebezpečenstvo nemohlo byť odvrátené iným spôsobom.“⁴ Neodolateľné donútenie by sa dalo v súčasnej platnej legislatíve zaradiť pod krajnú núdzu.

Za „oprávnenú obranu“ sa považovala „obrana, ktorú treba, aby sa odvrátil bezprávny a bezprostredný útok smerujúci proti osobe alebo majetku napadnutého alebo niekoho iného, alebo ich ohrozujúcich. Zároveň zákonodarca stanovil pre oprávnenú obranu podmienku vylučujúcu trestnosť, podľa ktorej „prekročenie medzí oprávnenej obrany zo strachu, z ľaku alebo zo zmätku nie je trestné“. Zákonodarca svoju pozornosť zameral predovšetkým na vymedzenie útoku. Aby mohol obranca konať v rámci oprávnenej obrany musel byť útok bezprávny a bezprostredný.⁵

Krajná núdza bola definovaná nasledovne: „Netresce sa čin spáchaný v krajnej núdzi na záchranu života páchateľovho alebo jeho príslušníkov z bezprostredného nebezpečenstva náhodou vzniklého, ktoré sa inak nedá odvrátiť“.⁶

V roku 1950 bol prijatý už pod ideologickým vplyvom ľudovodemokratického totalitného režimu Trestný zákon č. 86/1950 Zb.. Bol to zároveň prvý Trestný zákon , ktorý bol platný pre celé územie Československa.⁷ V tomto Trestnom zákone boli okolnosti vylučujúce protiprávnosť označené ako okolnosti vylučujúce nebezpečnosť konania pre spoločnosť. V II. hlave všeobecnej časti Trestného zákona z roku 1950 boli upravené dva druhy okolností a to:

• nutná obrana podľa § 8,
• krajná núdza podľa § 9.

Za nutnú obranu sa považovalo „konanie ináč trestné, ktorým niekto odvracia útok na ľudovodemokratickú republiku, jej socialistickú výstavbu, záujmy pracujúceho ľudu alebo na jednotlivca. Takéto konanie nie je trestným činom, ak útok priamo hrozil alebo trval a obrana bola útoku primeraná.⁸

Krajná núdza bola upravená tak, že „konanie ináč trestné, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace ľudovodemokratickej republike, jej socialistickej výstavbe, záujmom pracujúceho ľudu alebo jednotlivcovi, nie je trestným činom, ak spôsobená škoda je menšia než tá, ktorá hrozila, a nebezpečenstvo nebolo možno odvrátiť ináč“.⁹

V Trestnom zákone z roku 1950 bolo obdobou súčasného oprávneného použitia zbrane ustanovenie § 308, v zmysle ktorého „trestného činu sa nedopustí ten, kto použije zbraň v medziach splnomocnenia podľa príslušných predpisov“.¹⁰ V tomto ustanovení však nebolo presne definované o aký druh právneho predpisu ide. Predpokladalo sa len, že pôjde o predpisy nižšej právnej sily ako sú zákony.

Obdobie od roku 1962 do konca roku 2005

V dôsledku uvoľňovania spoločenských vzťahov v 60. rokoch minulého storočia možno pozorovať určité rozdiely medzi predchádzajúcou úpravou okolností vylučujúcich protiprávnosť v novom Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. Táto zmena nastala hlavne vo väčšej zhovievavosti k osobe obrancu.¹¹

Ako už bolo naznačené, po prijatí novej ústavy Československej socialistickej republiky v roku 1960 bol s účinnosťou od 1.1.1962 prijatý nový Trestný zákon. Tento zákon bol viackrát novelizovaný, pričom v platnosti zostal až do 31.12.2005. Medzi jeho hlavný účel patrila ochrana spoločenského a štátneho zriadenia Československej socialistickej republiky, socialistického vlastníctva, práv a oprávnených záujmov občanov a výchovy k riadnemu plneniu občianskych povinností a k zachovaniu pravidiel socialistického spolužitia.

Vo vtedajšej právnej úprave sa okolnosti vylučujúce protiprávnosť označovali ako „okolnosti, ktoré vylučujú spoločenskú nebezpečnosť, ako aj protiprávnosť činu“, ktorý inak vykazuje formálne znaky trestného činu, ktorý je uvedený v osobitnej časti Trestného zákona. Právna úprava definovala tri druhy týchto okolností a to:

• nutnú obranu,
• krajnú núdzu, a
• oprávnené použitie zbrane.

Tieto okolnosti boli upravené v II. hlave všeobecnej časti Trestného zákona z roku 1961. V tejto súvislosti je dôležité uviesť aj to, že orgány činné v trestnom konaní akceptovali v aplikačnej praxi aj iné okolnosti vylučujúce protiprávnosť niektorých činov a spoločenskú nebezpečnosť. Konkrétne išlo o výkon povolania, výkon práva a plnenie právnej povinnosti a súhlas poškodeného.

Podľa § 13 Trestného zákona z roku 1961 bola nutná obrana definovaná ako „čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.“ Nutná obrana ale bola limitovaná ustanovením , že „o nutnú obranu nejde , ak obrana bola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku“.

Krajnú núdzu upravoval § 14 Trestného zákona z roku 1961 tak, že „čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.“ Aj v tomto prípade boli stanovené limity krajnej núdze , a to slovami „nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné toto nebezpečenstvo za daných okolností odvrátiť ináč alebo spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil.“

Oprávnené použitie zbrane bolo v Trestnom zákone z roku 1961 upravené v § 15 tak, že „trestný čin nespácha, kto použije zbraň v medziach splnomocnenia príslušných zákonných predpisov.“

Zo znenia vyššie uvedenej úpravy okolností, ktoré vylučujú spoločenskú nebezpečnosť, ako aj protiprávnosť činu je jasne zrejmý rozdiel medzi úpravou z roku 1950 a z roku 1961.

Zásadná zmena politického režimu po roku 1989 a takisto uvoľňovanie vzťahov v spoločnosti boli dôvodom pre prijatie zákona č. 248/1994 Z. z., ktorý priniesol novú úpravu limitov uplatňovania nutnej obrany , pretože nesprávna prax pri aplikovaní úpravy nutnej obrany podľa Trestného zákona zroku 1961 zdeformovala význam inštitútu nutnej obrany natoľko, že vlastne zvýhodňovala postavenie útočníka pred obrancom. Preto bolo nevyhnutné novelizovať druhú vetu v § 13 Trestného zákona, a to takto: „Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku.“¹²

Táto úprava právnej úpravy nutnej obrany mala v podstate dokázať to, že konanie napadnutého je odôvodnené morálne aj právne a, že riziko dôsledkov útoku je povinný znášať hlavne útočník.¹³

Hlavným dôvodom takejto zmeny bola snaha zákonodarcu zamedziť čoraz viac narastajúcemu zneužívaniu nutnej obrany v spoločnosti a s tým súvisiacim čoraz väčší nárast kriminality v tejto oblasti trestného práva. Tento nárast bol spôsobený predovšetkým uvoľňovaním inak celkom prísnych podmienok nutnej obrany, čo si veľmi dobre uvedomovala aj verejnosť. Podobných zmien bolo po rozdelení Československa a vzniku dvoch samostatných štátov síce viac, no v článku spomenieme len túto. Právna úprava okolností vylučujúcich protiprávnosť, vrátane nutnej obrany, aj keď jej úprava bola značne zmenená, zakotvená v Trestnom zákone z roku 1961, zostala na Slovensku a aj v Českej republike v podstate v tej istej podobe.¹⁴

Stav de lege lata

Platný Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. (ďalej len Trestný zákon alebo TZ) síce používa pojem okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu, avšak ho nedefinuje. Prípady, ktoré je možné zahrnúť pod tento pojem, majú spoločné to, že chýba protiprávnosť činu. To je však iba jeden zo znakov, ktorý určitý čin definuje ako trestný čin. Z toho dôvodu nie každý protiprávny čin je tiež trestným činom. Niektoré z protiprávnych činov sú iba priestupkami prípadne inými správnymi deliktami, disciplinárnymi alebo poriadkovými deliktami, ktoré je možné postihnúť iba občianskoprávnou sankciou, hlavne povinnosťou nahradiť škodu. Z protiprávnych činov sú trestnými činmi iba tie, ktoré zároveň vykazujú znaky niektorej skutkovej podstaty trestných činov, ktoré sú uvedené v Trestnom zákone. Môže ale nastať situácia, kedy za istých zákonných podmienok čin, ktorý inak vykazuje znaky trestného činu, je dovolený a z toho dôvodu nie je protiprávny. Trestný zákon potom takéto zákonné podmienky označuje ako okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu.

Na základe týchto skutočností možno konštatovať, že okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť činu sú také okolnosti, ktoré ak nastanú, spôsobujú, že čin, ktorý inak vykazuje znaky trestného činu, nie je trestným činom, pretože mu chýba protiprávnosť.¹⁵

V štvrtom oddiely druhého dielu všeobecnej časti Trestného zákona je výslovne upravených týchto sedem okolností vylučujúcich protiprávnosť činu:
1. krajná núdza (§24),
2. nutná obrana (§ 25),
3. oprávnené použitie zbrane (§ 26),
4. dovolené riziko (§ 27),
5. výkon práva a povinnosti (§28),
6. súhlas poškodeného (§29),
7. plnenie úlohy agenta (§30).

ZÁVER

Ako je to už v úvode uvedené, cieľom tohto článku bolo čitateľa previesť historickým vývojom okolností vylučujúcich protiprávnosť činu na našom území. A teda predovšetkým akým historickým vývojom museli okolnosti vylučujúce protiprávnosť prejsť, aby dospeli až do podoby zakotvenej v platnej právnej úprave a takisto akým spôsobom boli tieto inštitúty postupne začlenené do platného československého a potom aj slovenského právneho poriadku.

Na základe vypracovaného článku možno konštatovať, že okolnosti vylučujúce protiprávnosť a ich právna úprava prešli pomerne dlhým vývojom. Od konca devätnásteho storočia až do roku 1950 prebiehala prvá etapa, riadiaca sa v danej oblasti uhorským trestným zákonníkom. V roku 1950 bol prijatý už pod ideologickým vplyvom ľudovodemokratického totalitného režimu Trestný zákon č. 86/1950 Zb.. Bol to zároveň prvý Trestný zákon, ktorý bol platný pre celé územie Československa, ktorého prijatím sa samozrejme upravila aj právna úprava okolností vylučujúcich protiprávnosť. Po prijatí novej ústavy Československej socialistickej republiky v roku 1960 bol s účinnosťou od 1.1.1962 prijatý nový Trestný zákon. Tento zákon bol viackrát novelizovaný, pričom v platnosti zostal až do 31.12.2005. Medzi jeho hlavný účel patrila ochrana spoločenského a štátneho zriadenia Československej socialistickej republiky. Ako už bolo spomínané, platná právna úprava okolností vylučujúcich protiprávnosť bola zavedená prijatím Trestného zákona platného od 1. Januára 2006. Jeho úpravou týchto inštitútov trestného práva sa zaoberá posledná časť článku.

Článok bol vypracovaný na základe poznatkov získaných štúdiom odbornej literatúry, zoznam ktorej je súčasťou článku. Pri vypracovaní článku boli využité viaceré metódy odborného spracovania textu. Ide najmä o metódu analýzy, syntézy, porovnávania, historickú metódu a opisnú metódu.

Autor: JUDr. Samuel Csóka

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

FICO, R. Nutná obrana. Tlač Ludoprint, as., Trenčianske tlačiarne a papierne, 2001. 124 s., 978-80-9682-93-4
FICO, M. 2013. Vývoj nutnej obrany a krajnej núdze v medzivojnovom Československu (aj vo svetle „prvých“ pokusov o unifikáciu trestného práva). In: STUDIA IURIDICA Cassoviensia – vedecký časopis vydávaný Právnickou fakultou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. roč. 1/2013, číslo 1, s. 101-113. ISSN 1339-3995.
IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHORA, J.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: WoltersKluwer, 2016, 541s. ISBN 978-80-8168-5095.
KUCHTA, J., Nutná obrana 1., vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1999., 218 s., ISBN 80-210-2198-5
KOLEKTÍV AUTOROV, Trestný zákon s rozsiahlym komentárom a judikatúrou.Bratislava: Nová práca, 2014. 676s. ISBN 978-80-89350-48-3.
LONDÁK, M., 2007. Rok 1968 a ekonomická realita Slovenska. Bratislava: Historický ústav SAV vo vydavateľstve Prodama. 2007, s. 184. ISBN 978-80-969782-1-2.
LYSÝ, M., 2009. Pramene k právnym dejinám Slovenska I (do roku 1918). Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK. 2009. s.234. ISBN 978-80-7160-264-4.
MILOTA, A., 1926. Učebnice obojího práva trestního, platného v Československé republice. Právo hmotné. Kroměříž: J. Gusek, nakladatelství. 1926. s. 500.

¹ KOLEKTÍV AUTOROV, Trestný zákon s rozsiahlym komentárom a judikatúrou. Bratislava: Nová práca, 2014. s. 56.
² LYSÝ, M., 2009. Pramene k právnym dejinám Slovenska I (do roku 1918). Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK. 2009. s. 223
³ MILOTA, A., 1926. Učebnice obojího práva trestního, platného v Československé republice. Právo hmotné. Kroměříž: J. Gusek, nakladatelství. 1926. s. 31
⁴ BURDA, E., 2012. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha: C.H.Beck. 2012. s. 14.
⁵ FICO, M. 2013. Vývoj nutnej obrany a krajnej núdze v medzivojnovom Československu (aj vo svetle „prvých“ pokusov o unifikáciu trestného práva). In: STUDIA IURIDICA Cassoviensia -vedecký časopis vydávaný Právnickou fakultou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.. roč. 1/2013, číslo 1, s. 102-103.
⁶ BURDA, E., 2012. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha: C.H.Beck. 2012. s. 14.
⁷ LONDÁK, M., 2007. Rok 1968 a ekonomická realita Slovenska. Bratislava: Historický ústav SAV vo vydavateľstve Prodama. 2007, s.7I
⁸ § 8 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. [online]. [cit. 20.5.2019]. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/86/19500801.html
⁹ § 9 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. [online]. [cit. 20.5.2019]. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/86/19500801.html
¹⁰ § 308 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. [online]. [cit. 20.5.2019]. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/86/19500801.html
¹¹ BURDA, E.: Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha: C.H.Beck, 2012. s. 18.
¹² Zákon č. 248/1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon z roku 1961
¹³ FICO, R. Nutná obrana. Tlač Ludoprint, as., Trenčianske tlačiarne a papierne, 2001.s. 93
¹⁴ KUCHTA, J. Nutná obrana 1., vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1999. s. 30
¹⁵ IVOR, J., POLÁK, P. , ZÁHORA, J.:Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 189